Page 488 - kniha

Slovensku so spokojnými občanmi! Každý z Vás má nejaké
osobné túžby a to je len a len dobre. Ak niektoré Tvoje túžby
súvisia s tým, aby sa na Slovensku žilo dobre, tak mi pomôž a
spolu dosiahneme oveľa viac! Priam zázraky!!! Dôkazom toho,

že zázraky sa dejú je aj to, že mám 41 rokov a ešte žijem pri
tom všetkom čo som zažil.:)

Kapitola: Nikdy som sa nemal lepšie.

Keď som bol na základnej vojenskej službe, tak začiatky boli
kruté. Ani nie tak šikana, ako to, že už som nemohol si kúpiť
sladkosť kedy som chcel, alebo robiť si čo chcem. V civile som

nebol lenivý, ale robil som to, čo som chcel, potom oddych,
kávička a potom opäť to, čo ma bavilo. A zrazu základná
vojenská služba. A tam som musel robiť to, čo sa odo mňa
vyžadovalo a najhoršie bolo, že som nikdy nevedel, čo bude
zajtra! Teda hlavne v začiatkoch nie. Bol som zvyknutý aj často
sedieť a na vojne takmer celý deň na nohách. Po krátkom čase
som si tam našiel kamarátov a pár veľmi dobrých. Napríklad
Maroš Minčev, Peter Kvasnica, Juraj Panáč a ďalší. Všetci títo
totálne odlišné povahy a napriek tomu veľmi dobrí kamaráti.

Ale čo chcem povedať, tak po asi mesiaci na vojne sme si
vymysleli s Marošom takú vetu, ktorú sme používali, keď sme
museli robiť niečo nepríjemné. Či už rýchly nástup pri nácviku
bojového poplachu, alebo vstávať skoro ráno o asi 4:00 a ísť
na škrabku ( čistiť zemiaky ) a tak podobne. Táto veta znela:
"Nikdy som sa nemal lepšie!" Si predstav mňa ako som pri
skrinke a obliekam sa do pracovného a kúsok odo mňa

– 4 8 8 –