Page 446 - kniha
P. 446
auto, ktoré nás prenasledovalo a zastal som aj ja. Boli pred
nami, tak som videl, ako neznámy muž v civile ukázal
policajtovi služobný preukaz a ukázal na mňa. Teda to civilné
auto boli tajní policajti. Takže prišiel ku nám policajt v uniforme
a vypýtal si doklady. Ja som mu slušne povedal, že mám
zadržaný vodičský, podľa mňa neprávom a jazdím v zmysle
ústavy SR, článku 32 "Právo na odpor". To mi ale nepomohlo a
že musím ísť s nimi. Bolo mi ľúto Pavlíka a tak som zavolal
kamarátovi Milanovi, ktorého som poznal z protestov, aby
zobral Pavlíka a odviezol ho domov, alebo aspoň na stanicu. On
povedal, že dobre a následne ma policajt vyzval, aby som viac
netelefonoval. Teda Pavlíka som musel nechať v mojom aute a
musel som ísť s políciou. Pavlíkovi som povedal, že som volal
kamarátovi, aby sa o neho postaral a nechal som mu aj kľúče
od auta. Na polícií ma nechali dlho čakať a tak som ich
poprosil, aby mi dovolili zatelefonovať, či je s Pavlíkom všetko v
poriadku. Dovolili mi jeden hovor. Kamarát, ktorého som
poprosil, aby sa o Pavlíka postaral, tak neurobil nič, lebo
nevedel presne, kde to je a keďže nebol z Bratislavy, tak môj
opis bol pre neho nedostačujúci. Ak si dobre pamätám, tak
som mal zmeškaný hovor od iného kamaráta a tak som zavolal
jemu. On mi povedal, že mu volal Pavlík, aby mu pomohol,
lebo že som sa na neho vykašľal a nechal ho na ceste s mojim
autom bez pomoci. Následne keď policajt spísal so mnou
výpoveď, tak ma prepustili a volal som opäť kamarátovi, že ako
to celé dopadlo a že kde mám auto. Povedal, že ho preparkoval
na neďaleké parkovisko, Pavlíka odviezol na stanicu a kľúče má
– 4 4 6 –
