Page 132 - kniha

aby som prišiel na policajnú stanicu niečo vysvetliť a potom
skrytí v kríkoch čakali kedy sa pohnem. Ja som ich uvidel skôr,
lebo som mal zlé tušenie a šiel som na pešo s Jankou z
opačnej strany a uvideli sme policajtov v kríkoch. Keď nás

zbadali, tak boli nejakí nervózni. Potom sme šli nakúpiť a
potom keď sme sadli do auta, tak som sa pozrel, či sú tam, kde
boli v kríkoch, ale už tam neboli a ani inde som ich nevidel.
Skrátka skryli sa lepšie. A keď som sa pohol a vyšiel na hlavnú
cestu, tak ma začali agresívne zastavovať počas jazdy. Ja som
nezastal, lebo som chcel Janku s nákupom odviesť domov. Bolo
to len 5 km. Ale oni po 1 km začali strieľať. Najskôr do vzduchu
a potom do auta. Po chvíľke trafili zadné okno a črepy sa
rozsypali po ceste a aute. Janke som povedal, nech skloní
hlavu. Rozplakala sa a prosila ma, aby som zastavil. Ja som sa
rozhodol, že to čo začnem aj dokončím a odveziem ju domov.

Vtedy som netušil, čoho všetkého sú schopní! Keď som zastavil
pred domom a rozhodol sa pokojne vzdať, tak ma policajt
vyhodil z auta, začal dusiť a mlátiť hlava nehlava, napriek
tomu, že som nekládol žiadny ani aktívny a ani pasívny
odpor!!! Následne ma dali do CPZ a potom sudca do väzby. Od
začiatku som žiadal, že chcem podať trestné oznámenie na
dotyčných policajtov, ale ako keby som nič nepovedal. Po asi 3
týždňoch prišiel niekto z inšpekcie do väznice to so mnou
spísať. Podrobne som celý priebeh opísal. Výsledok: Skutok sa

nestal! Úmyselne som nepovedal, že to mám nahraté, aby sa
im záznam "nestratil". Policajti ma pod vyhrážkami typu, že ak
nebudem súhlasiť s dohodou o vine a treste, tak ma môžu

– 1 3 2 –