Page 317 - kniha

oslavy aké ešte nikdy na Slovensku neboli. Ale opakujem. Až
potom.

Kapitola: Čo sa mi zdalo ako nemožné a stalo sa!

Teraz Ti chcem povedať jednu moju skúsenosť. Keď som chodil
na základnú školu, tak som nevedel odbehnúť 12 - minútovku
(beh). Vždy po pár sto metroch som musel začať ísť krokom.
Jednoducho som nevládal s dychom. Na strednej sme myslím
veľmi nebehali. Keď sa končila stredná, tak som si dal prihlášky
na vysoké školy a jedna z nich bola Vojenská akadémia v
Liptovskom Mikuláši. A tam samozrejme aj test fyzickej

zdatnosti. Toho som sa bál najviac. Kliky som vedel robiť, aj
šprint, dokonca aj zdvihy, ale behu som sa bál. A teraz postavili
nás na štart na ich ihrisko a mali sme robiť kolečka. Skúšajúci
nás odštartoval a začali sme bežať. Ja som bežal ako som vládal
a hlavne, aby mi na ten beh stačil dych. Keď skúšajúci zahlásil
posledná minúta, tak som sa snažil troška zvýšiť tempo. A keď
bolo asi 30 sekúnd do konca, tak som si povedal, že zaberiem.
A tak som začal zrýchľovať, že som dosiahol šprint a niektorých
aj predbehol. Keď som dobehol do cieľa, tak som ľutoval prečo

som ten šprint nezačal skôr, lebo keď som dobehol, tak ani
nohy ma neboleli a ani zadýchanie nebolo oveľa väčšie ako
počas behu pomalým tempom. Čo Ti tým chcem povedať?
Chcem Ti povedať, že naozaj najviac zo všetkého funguje tvoje
osobné rozhodnutie! Ani nie tak motivácia, ako samotné
rozhodnutie. Mňa pri tom behu nemotivovalo, že chcem byť
prijatý. Teda motivovalo, ale táto motivácia bola od začiatku a

– 3 1 7 –